Zamenhof.info

Idey

Všetci si uvedomujeme, že patríme do jednej veľkej rodiny...

L. L. Zamenhof

Tvorca medzinárodného jazyka Ľudovít Zamenhof považoval esperanto za prvý krok k mieru medzi národmi celého sveta. Sám tvrdil, že celá záležitosť s esperantom je len jednou časťou spoločnej myšlienky, ktorú zo začiatku nazýval hilelizmus, neskôr homaranizmus. Cieľom tohto projektu bolo zjednotiť ľudstvo a na to je potrebné vytvoriť najskôr neutrálny národ, ktorých členov oddeľujú iba hranice geografické a politické, avšak nie jazykové a náboženské.

Ruské vydanie Hilelismo

V apríli 1901 navrhol Zamenhof projekt na vyriešenie židovskej otázky. Projekt dostal názov hilelizmus. Potom, čo už v roku 1886 rezignoval na sionistické riešenie, ostal Zamenhof verný svojmu etniku, ktorého osud vo východnej Európe vyzeral čoraz viac beznádejne. Ústrednou myšlienkou hilelizmu je pravidlo "nerob druhým to, čo nechceš, aby druhí robili tebe". Každý by sa mal považovať iba za časť celku. Táto myšlienka však nenašla veľký ohlas. Mnohým sa nepáčila a kritizovali tento smer kvôli priveľkému idealizmu.

Vidiac odpor proti hilelizmu sa Zamenhof na nejaký čas stiahol, aby o niekoľko rokov prišiel s tým istým projektom. Rusko-japonská vojna, ktorá vypukla v roku 1904, a neskôr aj Prvá ruská revolúcia Zamenhofovi ukázali, že spoločný jazyk je iba začiatok, umožňujúci efektívne komunikovať a objasniť svoj názor. Medzinárodný jazyk je dobrým prostriedkom na riešenie mnohých problémov. Avšak táto vojna a revolúcia podnietili Zamenhofa k druhému kroku na dosiahnutie mieru medzi národmi. Zamenhofa tieto udalosti presvedčili, že sa musí vrátiť k myšlienke hilelizmu. Bol si však vedomý toho, že hilelizmus potrebuje značne reformovať. Preto sa rozhodol ponúknuť hilelizmus nielen Židom.

Vydanie Homaranismo z roku 1913

V januárovom vydaní Ruslanda Esperantisto (1906) anonymne uverejnil svoju doktrínu pod názvom "Dogmy hilelizmu" s textom paralelne v ruštine a v esperante. Zamenhof rýchlo pochopil, že názov doktríny je priveľmi židovský a predhovor priveľmi orientovaný na Rusko, preto v marci vydal v Peterburgu brožúrku s názvom Homaranismo. V novom úvode upozornil, že hilelizmus sa týkal len jednej skupiny, kým homaranizmus sa dotýka všetkých národov a náboženstiev. Homaranizmus obsahuje nové učenie o vzťahoch medzi domovom, rodom a ľudstvom. Deklarácia pozostávajúca z dvanástich bodov predstavuje články viery. Kým sionizmus využíval paradigmu romantizmu usilujúc o to, aby sa so Židom jednalo s rovnakou úctou ako s Francúzom, Nemcom, Rusom atď., Zamenhof obhajoval myšlienku, aby sa úplne zabudlo na to, že je niekto Žid, Francúz, Nemec, Rus atď. Vyzýva ľudí, aby sa nepovažovali za člena konkrétneho náboženstva, jazyka či národa, ale za človeka.

Tu sú prvé štyri dogmy, najzákladnejšie a najzásadnejšie:

  1. Som človek a existujú pre mňa iba čisto ľudské ideály; akékoľvek ideály a ciele jednotlivých národov považujem len za skupinový egoizmus a ľudskú nenávisť, ktoré musia skôr alebo neskôr zmiznúť a ktorých odstránenie sa snažím urýchliť zo všetkých síl.
  2. Verím, že všetky národy sú si rovné a každého človeka hodnotím len podľa jeho osobných vlastností a činov, nie podľa jeho pôvodu. Na každé urážanie alebo prenasledovanie človeka len preto, že sa narodil do iného národa, s iným jazykom alebo náboženstvom než ja, hľadím ako na barbarstvo.
  3. Verím, že každá krajina patrí nie tomu alebo onomu národu, ale plne rovnoprávne všetkým svojim obyvateľom, bez ohľadu na to, akým jazykom hovoria alebo aké náboženstvo vyznávajú; stotožňovanie záujmov krajiny so záujmami toho alebo onoho národa, jazyka alebo náboženstva považujem za pozostatok z barbarských čias, keď existovalo len právo päste a meča.
  4. Uznávam, že vo svojom rodinnom živote má každý človek plné, prirodzené a neoddiskutovateľné právo hovoriť tým jazykom alebo nárečím, ktorým chce, a vyznávať to náboženstvo, ktoré chce, avšak pri komunikácii s ľuďmi iných jazykov alebo náboženstviev sa musí snažiť používať pokiaľ možno neutrálny jazyk a žiť podľa neutrálnej etiky a morálky. Na každú snahu jedného človeka nanútiť ostatným svoj jazyk alebo náboženstvo hľadím ako na barbarstvo.

Zamenhof zamýšľal predstaviť projekt homaranizmu na ženevskom kongrese (1906) a založiť tam prvú homaranistickú komunitu. Presvedčili ho však, aby druhú časť svojej reči, v ktorej vnútornú myšlienku esperanta stotožňoval s homaranizmom, nečítal. Zamenhof ustúpil. Pochopil, že napriek eufórii v Boulogne-sur-Mer esperantisti nie sú pripravení prijať homaranizmus a "zjednotiť ľudstvo", dokonca aj jeho najbližší esperantskí známi sa ho snažili presvedčiť, aby esperanto nespájal s náboženskou doktrínou. Nejaký čas sa preto vyhýbal zmienkam o homaranizme na verejnosti a radšej v reči používal hmlistú "vnútornú myšlienku", akúsi náhradku homaranizmu. V roku 1912 Zamenhof túto vnútornú myšlienku definoval nasledovne:

Vnútorná myšlienka esperanta, ktorá nepredstavuje absolútne žiadnu povinnosť pre jednotlivých esperantistov, ktorá však, ako viete, plne vládne a vždy musí vládnuť na esperantských kongresoch, je: na neutrálnom jazykovom základe odstrániť múry medzi národmi a navyknúť ľudí na to, aby každý videl v svojom blížnom len človeka a brata. Všetko, čo je nad touto vnútornou myšlienkou esperanta, je niečo čisto súkromné, čo síce môže byť založené na tejto myšlienke, avšak nikdy nesmie byť s ňou stotožňované.

Zamenhof, ktorý sa narodil a bol vychovaný v mnohonárodnostnom Rusku, nebral do úvahy, že v Nemecku, Francúzsku a v mnohých iných západoeurópskych krajinách mnohojazyčnosť takmer neexistuje, a že náboženstvo v týchto krajinách nemá poprednú rolu. Kvôli prílišnému sústredeniu sa na jazyk a náboženstvo prehliadal politické, ekonomické a psychologické faktory. Zastával názor, že príčiny rozdielov a nenávisti medzi národmi nie sú politické, ekonomické, geografické, anatomické, duševné či súvisiace s pôvodom ľudí. Hlavnou príčinou je podľa neho rozdielnosť jazykov a náboženstiev, a teda "rozdiely a nenávisť medzi národmi úplne zmiznú len vtedy, keď bude celé ľudstvo hovoriť jedným jazykom a vyznávať jedno náboženstvo".

Potom, čo Zamenhof ukázal spôsob, ako odstrániť jazykové rozdiely pomocou esperanta, predstavil svetu aj riešenie náboženskej rozdielnosti. V roku 1913 navrhol zorganizovať Kongres pre neutrálne náboženstvo v Paríži, spojený s 10. svetovým kongresom esperanta (1914). Prišiel s nezvyčajnou myšlienkou: nechcel osloviť tých, ktorí veria, že jedine ich náboženstvo je to pravé a dané od boha, ale slobodomyseľných ľudí, ktorí opustili náboženstvo svojich otcov. Tri zo štyroch téz jeho deklarácie boli poplatné náboženskej dogme homaranizmu, štvrtá téza bola organizačná.

Výzva diplomatom "Po veľkej vojne"

Koncom roku 1914 Zamenhof napísal výzvu diplomatom "Po veľkej vojne" a poslal ju do niekoľkých esperantských redakcií, aby ju uverejnili v esperante a v národných jazykoch. Predvídal, že po vojne budú diplomati prekresľovať mapu Európy, a navrhoval založiť Spojené štáty európske. Keďže si bol vedomý toho, že tento zámer je nerealizovateľný, žiadal aspoň, aby každá európska ríša vyhlásila a zaručila dodržiavanie zásady: "Každá krajina morálne a materiálne patrí plne rovnoprávne všetkým svojim občanom."

Zamenhof neprestal pracovať na svojom homaranistickom projekte a dva mesiace pred smrťou dokončil jeho poslednú verziu. Aj tá pozostávala z úvodu a deklarácie. Úvod jasne oddeľoval esperantizmus a homaranizmus a novým spôsobom vysvetľoval doktrínu:

Pod názvom "homaranizmus" (...) chcem hovoriť o úsilí dosiahnuť "ľudskosť", odstrániť nenávisť a nespravodlivosť medzi národmi a o úsilí žiť takým spôsobom, ktorý by postupne mohol nie teoreticky, ale prakticky viesť k duchovnému zjednoteniu ľudstva.

Je pozoruhodné, že už nejde o to, aby "sa ľudia zliali do jedného neutrálneho národa", ako hlásalo prvé vydanie homaranizmu. Ide o snahu o "duchovné zjednotenie ľudstva".

Pri analýze štyroch verzií (Hilelismo 1906, Homaranismo 1906, Homaranismo 1913, Homaranismo 1917) si možno všimnúť, že Zamenhof venoval stále menej a menej pozornosti jazykovému problému. Vo verziách 1913 a 1917 nie je esperanto vôbec spomenuté a vo vydaní z roku 1917 nenájdeme dokonca ani jednu zmienku o neutrálnom jazyku. Zamenhofova cieľová skupina sa zmenila. Prvý univerzálny návrh (Hilelismo 1906) ešte zohľadňoval záujmy ruských Židov, to sa však neskôr vytratilo. Poslednú verziu homaranizmu zamýšľal Zamenhof rozširovať nie v Esperantsku, ale po celom svete, a nie v esperante, ale v najväčších národných jazykoch.

Pretože snaha o ľudskosť, o odstránenie nenávisti medzi národmi a o duchovné zjednotenie ľudstva je záležitosť všeobecnejšia než len zjednotenie jazykové a náboženské. A hlavná zásada homaranizmu (v poslednej verzii: jednaj s ostatnými tak, ako by si si želal, aby ostatní jednali s tebou) nie je náboženským, ale morálnym princípom. Snaha o ľudskosť a praktikovanie tohto princípu (aj "tolerancie" — tá je v homaranizme zahrnutá, ale nespomína sa priamo) by mohlo prilákať k homaranizmu ani nie esperantistov a nábožensky založených ľudí, ako skôr obyčajných "progresívne zmýšľajúcich ľudí", pre ktorých jazykové a náboženské problémy nie sú prvoradé.

Niekoľko týždňov pred smrťou začal písať svoju poslednú esej "O Bohu a nesmrteľnosti", ktorú sám považoval za veľmi významnú, hoci predvídal, že jeho náhle konvertovanie bude terčom mnohej kritiky. Je to posledné z jeho ideologicky zameraných diel (ostalo nedokončené). Zamenhof v ňom píše, že "veľa meditoval a čítal rôzne vedecké a filozofické diela", nevie sa však, o ktoré konkrétne diela išlo.

Zamenhof zomrel, avšak ostali po ňom jeho deti (všetky zabili nacisti počas druhej svetovej vojny), jeho jazyk esperanto, ktorý daroval svetu, jeho preklady a myšlienky, ktorými inšpiruje ešte aj dnes tých, ktorí sa nepovažujú za príslušníkov iba vlastného národa či náboženstva, ale aj celého ľudstva, a ktorí veria na jeho jednotu v rozmanitosti.

Zdroje