Zamenhof.info

Stručný Zamenhofov životopis

Ľudovít Lejzer ZAMENHOF (esperantsky známy ako Ludoviko Lazaro) sa narodil 15. decembra 1859 na ulici Zielona (Zelená ulica) v meste Bialystok, ktoré sa vtedy nachádzalo v Ruskej ríši (dnes v Poľsku). Jeho rodičia boli Marko Zamenhof a Rozalia Zamenhof. Otec bol učiteľom francúzštiny a nemčiny. Učil aj zemepis. So synom sa rozprával po rusky a v tomto jazyku sa Ľudovít aj učil. Matka, žena v domácnosti, sa rozprávala s Ľudovítom v jazyku jidiš. Ľudovít už od detstva prejavoval lásku k jazykom. V detstve sníval, že sa stane veľkým ruským spisovateľom a zložil niekoľko básní a dokonca tragédiu v 5 dejstvách. Ako dospelý v jednom zo svojich listov napísal, že plynule hovoril tromi jazykmi (rusky, poľsky, nemecky); plynule čítal po francúzsky, ale hovoril ňou málo a zle. Počas života sa naučil ešte asi osem ďalších jazykov.

Prostredie, v ktorom sa Zamenhof narodil a vyrastal, nemožno nazvať ľahkým. Mesto bolo medzinárodné a bývali tam rôzne národnosti. Podľa Zamenhofových spomienok vzťahy medzi obyvateľmi boli ďaleko od myšlienky priateľstva. Mladý Ľudovít často chodieval na trh, kde videl, že rôzne národnosti útočili jeden na druhého. To všetko malo na malého Zamenhofa vplyv. V detstve si myslel, že hlavný dôvod nepriateľských vzťahov medzi národmi je chýbajúci spoločný jazyk. Zmocnil sa ho sen o jednom ľudskom jazyku a odvtedy ho nikdy neopustil.

Zamenhof (vľavo vzadu) so spolužiakmi vo Varšave, 1873

V roku 1865 sa Ľudovít začal učiť na štvorročnej základnej škole a v roku 1869 začal štúdium na gymnáziu, kde sa učil cudzie jazyky. Vždy bol usilovným žiakom a učitelia ho považovali za veľmi nadaného. V roku 1873 sa rodina presťahovala do Varšavy, kde Ľudovítov otec začal na gymnáziu učiť nemčinu.

Podľa Zamenhofových spomienok najnepríjemnejšie bolo to, že vo vtedajšej Varšave vôbec nevidel ľudí: videl len Rusov, Poliakov, Židov, atď. Všetci sa navzájom nenávideli a každý myslel len na svoj národ. Ľudovít si čoskoro uvedomil, že je Židom, lebo politika Ruskej ríše nebola Židom naklonená.

Vo Varšave videl silný antisemitizmus, čo ho pobádalo nadviazať kontakty so sionistickým hnutím, hoci od raného detstva v ňom vždy prevládal "človek" a podľa jeho slov celý svoj život venoval jednej hlavnej myšlienke a snu o zjednotení ľudstva. Preto onedlho zo sionistického hnutia odišiel, ale vždy súcitil s ťažkým osudom svojho národa.

Čoskoro prišiel k záveru, že spoločný jazyk, na ktorý neustále myslel, môže byť len niečo neutrálne, čo nepatrí žiadnemu žijúcemu národu, lebo videl a zažil žiarlivosť medzi rôznymi národmi a pochopil, že žiaden národný jazyk si všetky vlády nezvolia za spoločný. Keď sa v roku 1873 na varšavskom klasickom gymnáziu zoznámil s antickými jazykmi, verný svojmu snu začal pomýšľať na oživenie jedného z týchto jazykov pre spoločné používanie. Potom sa však presvedčil, že žiaden z antických alebo existujúcich jazykov nie je na tento účel vhodný, lebo je potrebný nový, umelý jazyk. Odvtedy nielenže sníval o spoločnom neutrálnom jazyku, ale začal sa venovať aj jeho vytváraniu.

Lingwe uniwersala

Keď sa Ľudovít Zamenhof v piatom ročníku gymnázia oboznámil s anglickou gramatikou, ktorá je veľmi jednoduchá v porovnaní s gréckou a latinskou, prekvapilo ho to a presvedčil sa, že jazyk nepotrebuje množstvo gramatických pravidiel. V hlave už mal hrubý projekt svojho jazyka. Začal vyhadzovať nadbytočné formy a čoskoro mal tú najmenšiu gramatiku, ktorá sa zmestila na niekoľko strán. To Ľudovíta potešilo a s novou energiou pokračoval v bádaní, ale znepokojoval ho problém obrovskej slovnej zásoby.

Jedného dňa ho zaujali nápisy na obchodoch швейцарская ("švercajskaja", "vrátnica") a кондитерская ("konditorskaja", "cukráreň"). To mu pomôže vyriešiť problém: prípony! Na strašnú obrovskú slovnú zásobu padol lúč svetla a začala sa rýchlo roztápať. Dokonca čisto koreňové slová (napríklad "matka", "nôž" a iné) sa s pomocou prípon mohli zmeniť a uľahčiť zapamätanie. Autor si pri práci nad slovníkom všimol, že dnešné jazyky majú obrovskú zásobu hotových slov, ktoré sú medzinárodné a mnohé národy ich poznajú. Je to skutočný poklad pre budúci jazyk a tento poklad začal využívať. Ako zdroj pre slovník používal románsko-germánske korene a z foriem si vyberal tie najjednoduchšie a medzinárodné.

Zamenhof v roku 1879

V roku 1878 bol jazyk takmer dokončený, 19-ročný Ľudovít ho nazval “Lingwe uniwersala”. Jazyk sa naučilo niekoľko spolužiakov. Ľudovít oslavoval s kamarátmi v rodičovskom dome zrodenie univerzálneho jazyka, hoci medzi vtedajším “Lingwe uniwersala” a dnešným esperantom bol ešte veľký rozdiel. Bolo to prvé obdobie jazyka.

Na druhý rok (1879) šiel Ľudovít do Moskvy študovať na univerzite. Za svoj odbor si vybral medicínu. Je zrejmé, že Ľudovíta viac zaujímali jazyky, ale otec si myslel, že jazykovedec a spisovateľ sú beznádejné profesie a medicína je perspektívnejší odbor. Ľudovítovi povedal, že jazyky jeho budúcu rodinu neuživia. Ľudovít sa musel podriadiť otcovmu vplyvu a začal študovať medicínu. Existuje legenda, že otec spálil zošit s Lingwe uniwersala, keď bol Ľudovít v Moskve. Chcel, aby sa syn venoval len štúdiu a stal sa dobrým lekárom.

Lingvo internacia

V roku 1881 sa Ľudovít musel vrátiť do Varšavy, kde pokračoval v štúdiu medicíny. Bolo to spojené s otcovou finančnou situáciou. Nemohol posielať peniaze na podnájom a živobytie. Ľudovít mal súrodencov, ktorí tiež museli študovať a to si vyžadovalo peniaze.

V tom istom roku, keď sa vrátil domov a dozvedel sa o spálení zošita s Lingwe uniwersala, opäť sa začal venovať medzinárodnému jazyku, lebo všetko potrebné mal v pamäti. Spočiatku bol asi smutný pre zničený zošit, ale potom pochopil, že prvá verzia jazyka bola veľmi nedokonalá. To, čo sa mu zdalo hotové teoreticky, nebolo ešte hotové prakticky. Začal veľa prekladať. Vyhýbal sa doslovnému prekladu do toho alebo iného jazyka a chcel priamo myslieť v neutrálnom jazyku. Potom si všimol, že jazyk dostal svojho vlastného ducha, svoj vlastný život, vlastnú definovanú a jasne vyjadrenú fyziognómiu, ktorá nezávisela od nejakých vplyvov. Nový variant jazyk nazval Lingvo internacia. Počas posledného ročníka medicíny v roku 1884 medzinárodný jazyk dostal formu dnešného esperanta.

V roku 1885 Ľudovít odišiel na lekársku prax na Litvu, kde býval u sestry a švagra. Tam začal hľadať vydavateľa pre jazyk, ale podarilo sa mu to až o dva roky neskôr. Zároveň sa špecializoval na očné lekárstvo, lebo si myslel, že tento lekársky odbor je jedným z najpokojnejších. Čoskoro sa vrátil do Varšavy.

Zamenhof a Klara Zilbernik v roku 1887

V zime 1886-1887 sa Ľudovít, ktorý býval vo Varšave, zoznámil s Klarou Zilbernik, ktorá bývala u jeho sestry. Zamilovali sa. Klarin otec bol majiteľom továrne, ktorá vyrábala mydlá. Dal Ľudovítovi peniaze na tlač kníh. Zamenhof sa rozhodol používať pseudonym Doktoro Esperanto (Doktor dúfajúci). Myslel si, že lekára, ktorý závisí na verejnosti, nečaká príliš dobrý osud, ak v ňom verejnosť vidí rojka, ktorý sa venuje "vedľajším záležitostiam". Zamenhof napísal, že cítil, že riskuje celý svoj budúci pokoj a existenciu svoju i svojej rodiny.

Rok 1887 sa stal pre Ľudovíta veľmi dôležitým: 26. júla sa zrodilo esperanto a 9. augusta bola svadba Ľudovíta a Klary, ktorá bola manželovi celý život verná.

Zrodenie esperanta

Prvá učebnica esperanta

26. júla vyšla Prvá kniha (La Unua Libro), prvá učebnica Lingvo Internacia, dnes známeho ako esperanto. 26. júla sa oslavuje ako narodeniny esperanta. Pôvodný názov diela v ruskom jazyku je Международный языкъ. Предисловіе и полный учебникъ. (Medzinárodný jazyk. Predhovor a úplná učebnica). Pôvodné vydanie bolo len v ruskom jazyku, ale do konca roka 1887 kniha vyšla aj v poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a druhé vydanie v ruštine. Prvá anglická verzia vyšla v roku 1888. Bola zle preložená a vraj sám Zamenhof zastavil jej predaj, kým Richard H. Geoghegan, Ír žijúci v Británii, opätovne knihu nepreložil.

Nový jazykový projekt prijali s veľkým nadšením. Napriek určitému úspechu predchádzajúceho umelého jazyka Volapuk, ktorý vyšiel v roku 1879, esperanto si pomerne rýchlo našlo nasledovníkov po celom svete. A takmer hneď ukázal, že je vhodný pre medzinárodnú komunikáciu pre svoju ľahkosť, logiku a krásu. Pre Zamenhofa bolo veľkou radosťou, keď ho obklopovali zanietení esperantisti. Videl, že jazyk je živý a dokonca sa používa. Ľudovít začal dostávať listy s otázkami, radami, pochvalami a mnohé z nich už boli v esperante.

Po takmer okamžitom úspechu v roku 1888 vyšla Druhá kniha (Dua Libro) Dua Libro de l’ Lingvo Internacia s opisom Medzinárodného jazyka a Prvá kniha úplne v esperante. 1. septembra 1889 vyšlo v nemeckom Norimbergu La Esperantisto, prvé periodikum v medzinárodnom jazyku. V mnohých mestách rôznych častí sveta (pochopiteľne spočiatku najmä v Európe) vznikali prvé esperantské skupiny. Vytvorilo sa medzinárodné hnutie.

Zamenhof sa pre nedostatok peňazí musel v roku 1889 presťahovať do mesta Cherson (južná časť dnešnej Ukrajiny) a zanechal rodinu. Avšak nenašiel tam vhodnú prácu. V máji 1890 sa opäť presťahoval do Varšavy, kam prišla aj Klara a dve deti Adam a Sofia, ktoré dovtedy bývali u Ľudovítovho svokra v Kaunase (dnešná Litva). Po polroku bola rodina opäť spolu. Finančné problémy však Ľudovíta budú ešte dlho prenasledovať.

Jazyk esperanto bol čoraz obľúbenejší. Zamenhof si dopisoval s mnohými novými esperantistami z rôznych štátov. Táto korešpondencia si vyžadovala veľa času a peňazí. Finančná situácia sa opäť zhoršila a Ľudovít sa musel opäť presťahovať, tentoraz do Grodna, kam po istom čase priviedol aj rodinu. Bývali tam do roku 1898, keď sa celá rodina definitívne vrátila do Varšavy.

Zamenhof sa nevenoval len jazyku. Pochopiteľne veľa korešpondoval, čítal a písal v esperante, písal knihy a články, ale podarilo sa mu nájsť čas aj na prehĺbenie vedomostí v medicíne. Napríklad v roku 1897 po druhýkrát šiel na viedenskú univerzitu, aby sa zdokonalil v očnom lekárstve.

Vo Varšave býval na chudobnej ulici židovskej štvrte, kde zostal až do I. svetovej vojny. Pracoval ako očný lekár. Jeho ceny v porovnaní s inými lekármi v meste boli veľmi nízke. Zamenhof často prijímal pacientov zadarmo, ak videl, že nemajú peniaze a žijú v biede. Stal sa opravdivým ľudovým lekárom, lebo mnohí mohli ísť len k nemu pre jeho nízke ceny. Zamenhof musel pracovať celý deň a v noci sa venoval esperantu. Tak žil až do smrti, veľmi skromne, veľmi chudobne.

Prvý kongres

Zamenhof na prvom Svetovom kongrese esperanta v Boulogne-sur-Mer

Od roku 1898 bolo veľa práce pre esperanto, ktoré sa rozšírilo do mnohých krajín. Dôsledkom tohto rozšírenia boli Svetové kongresy. V roku 1905 sa vo francúzskom Boulogne-sur-Mer uskutočnil prvý Svetový kongres, na ktorom sa zúčastnilo 688 ľudí z 20 krajín vrátane tvorcu jazyka. Prebiehal od 5. do 12. augusta. Doktor Zamenhof mal dlhý príhovor. Táto chvíľa bola pre neho jednou z najkrajších v živote. Bol veľmi dojatý. Teraz mal dôkaz, že esperantom sa dá plynule hovoriť a rôzne národy ho môžu ľahko pochopiť. Ľudovítovi Zamenhofovi sa podarilo zúčastniť na deviatich kongresoch. Ten desiaty v roku 1914 zrušili, lebo vypukla I. svetová vojna. Manželka Klara svojho manžela vždy sprevádzala, takže aj ona sa zúčastnila na všetkých kongresoch.

Kým popularita jazyka rástla, takmer od začiatku jeho existencie prichádzali rôzne návrhy na reformu esperanta. Zamenhof si spočiatku demokraticky vypočul všetky návrhy a starostlivo o tom podával správu v časopise La Esperantisto. Keď však prichádzalo čoraz viac návrhov, tvorca jazyka si uvedomil, že veľa návrhov si protirečí. Aj on už mal skúsenosti a pochopil, že to, čo teoreticky vyzerá pekne, prakticky môže vyzerať úplne opačne. A niekoľko návrhov, ktoré uspokoja jednu časť esperantistov, ďalší esperantisti môžu odmietnuť.

Základ esperanta

Zamenhof odmietol zmeniť esperanto a väčšina esperantistov jeho rozhodnutie schválila. Nikdy si na jazyk neuplatňoval autorské práva. Napísal, že nechcel byť tvorcom jazyka, ale chcel byť jeho iniciátorom. Zamenhof si myslel, že vytvoril základ, ale to ostatné musí vytvoriť ľudská spoločnosť a život tak, ako v každom živom jazyku. Myslel si, že esperanto musí žiť, rásť a robiť pokroky podľa tých istých zákonov, podľa ktorých sa rozvíjajú všetky živé jazyky. Preto v roku 1905 prijali Fundamento de Esperanto, nedotknuteľný dôležitý dokument, ktorý nikto nemôže zmeniť. Napriek tomu ostali myšlienky a návrhy na zmenu jazyku, čo v roku 1907 viedlo k rozdeleniu esperantského hnutia a vzniku Ida. Pre Zamenhofa to bol bolestný úder, ale keďže bol prirodzene skromný a pokojamilovný, vždy sa usiloval zmierniť všetky konflikty vo svojom okolí a nikdy neprejavoval nepriateľstvo voči tým, čo ho urazili. Dokonca aj tomu, ktorý ho kruto zradil, Louisovi de Beaufront (tvorcovi reformovaného esperanta pod názvom "Ido"), chcel až do konca pomáhať a napísal mu prekvapujúco odpúšťajúci list.

Koniec Zamenhofovho života

Zamenhofov hrob vo Varšave

I. svetová vojna bola veľkou ranou pre Zamenhofa, človeka, ktorý ľudstvo považoval za "jednu veľkú rodinu." Nepodarilo sa mu zúčastniť na 11. UK v USA a nepodarilo sa to ani iným európskym esperantistom. Pre vojnu nemohol cestovať do Ameriky. Jeho zdravotný stav sa zhoršil a doktor Zamenhof už nemohol pracovať celý deň. Veľkú časť práce prevzal syn Adam. Rodina Zamenhofovcov bola rozdelená a Ľudovít ani nemohol korešpondovať s príbuznými (napríklad s dcérou), ktorí už neboli vo Varšave.

14. apríla 1917 Zamenhof zomrel. Do smrti veľa pracoval pre hnutie, pre jazyk. Vynikajúci esperantista Gaston Waringhien takto Zamenhofa opísal vo svojej knihe 1887 kaj la sekvo…:

Pred verejnosťou bol bojazlivý a nemal rád oficiálne ceremónie, na ktorých sa zúčastňoval len preto, lebo bol tvorcom esperanta. Bol jedným z tých mála ľudí, ktorí zohrávali dôležitú medzinárodnú úlohu, ale nemusel sa báť zverejniť niečo zo svojej korešpondencie: odhaľuje len jeho vrodenú zdvorilosť, hlbokú úprimnosť a veľký cit pre spravodlivosť.

Nebol rečníkom, hovoril jemne a potichu. Veľa fajčil, najmä cigarety. Už okolo roku 1900 mal slabé srdce a v nohách nemal pulz. Keď mu to príjmy dovoľovali, v lete chodil do nemeckých kúpeľov.

Avšak najdôležitejšie črty jeho charakteru boli sila vôle, akou všetko obetoval pre svoje ideály a trpezlivá tvrdohlavosť, akou prekonal všetky prekážky a uskutočňoval ideály. Túto silu vôle a trpezlivosť čerpal z opravdivej nekonečnej lásky, ktorá ho pobádala všetkými silami svojho tela a ducha priniesť trochu útechy tomuto fyzicky a morálne slepému ľudstvu, aby sa splnilo starobylé proroctvo: "Utešujte, utešujte môj ľud!"

Zdroje